Anna dnes znova vybuchla. V tieto dni je to až pričasto.
„Ničí ma tá žena, ktorá si vraví moja matka! Schováva sa v svojom temnom svete a strháva ma tam tiež. Nenávidím ju! Ako je možné, že sa všetko pokazilo? Čo sa stalo?“ – Anne víria v hlave nezodpovedané otázky.
Jej matka je ako telo bez duše. Prázdna schránka bez vlastnej vôle. Ovládaná niečím, čo je mimo pochopenia. Neuchopiteľné, temné. A keď otvorí ústa a začne rozprávať tak akosi neurčito. V náznakoch, akoby Anna mala vedieť. Vtedy Anna vie, že matka je niekde inde. Vtedy má chuť s ňou riadne zatriasť a zobudiť ju. Avšak tie svety sú tak prepojené. Matka nechápe jej hnev. Veď všetko je predsa jasné.
Dnes Anna zúri, ale boli časy, keď sedávala na svoje posteli schúlená do klbka a objímajúc si kolená ticho plakala, kým jej matka behala po obývačke a vadila sa s neviditeľnými ľuďmi. Podráždený hlas. Zúrivosť. Oplzlé nadávky. Vyhrážky. Slová nedávali zmysel.
Šialenosť v čistej podobe. Zrazu postavená pred krutú realitu, nevedela, ako zvládnuť toto zviera. Zviera? Pane bože, veď je to jej matka. Prečo práve ona? Ubližovalo jej to. Zraňovalo hlboko v srdci. Začal v nej klíčiť cit, ktorý ju miatol a ešte viac zraňoval. Nenávisť, odcudzenie. Tá žena v obývačke nebola jej matka. Bola to cudzia žena, chladná, bez citu. Ale predsa ... Potláčala tento cit a bolo to ešte horšie.
Bola to prvá recidíva. Prišla presne po roku. Postupne, nenápadne. Anna mala pocit, že sa jej rúca svet. Bola na to sama. Sestry mali vlastné rodiny. Bývala s matkou sama a práve zažívala úplnú bezmocnosť. Napokon sa rozhodla zasiahnuť. Apelovala na matku. Snažila sa ju presvedčiť, už po koľký krát, že by bolo dobré navštíviť lekára.
„Určite ti pomôže. Aspoň sa poradíme.“
„Vypadni! Choď si do blázninca sama. Viem, že si s nimi spolčená.“, nenávisť jej sršala z očí.
„S kým?“
„Čo sa robíš? Ja viem svoje. Robíš sa múdra, ale ja viem veľmi dobre, o čo ti ide. Vypadni!“
„Nikto tu nie je. Len ty a ja.“
Pohľad plný zloby Annu uzemnil. Pohľad prázdny, desivý. Anna sa triasla potláčanou zlobou. Videla, že to nemá zmysel. Toto je jej matka? Z tých zlých očí sa na ňu škerí nezmyselné obvinenie. Nechala matku vykrikovať a znova sa schúlila do svojej postele. Bezmocná.
Ani si nepamätá, čo nasledovalo. Už nebolo takmer dňa, aby matka nevybuchla šialenými nezmyslami. Vo všetkom videla spiknutie. Kolegyne v práci závidiace a kradnúce jej robotu. Ohováranie. Náhodný nezúčastnený pohľad okoloidúceho považovala za osobný útok. Samostatnou kapitolou boli muži. Nenávidení. Vyzeralo to, že len púha ich prítomnosť v nej vyvolávala tie najhoršie podozrievania. Annu to miatlo. Jej matka mala päťdesiat jedna rokov. Keď odložila povinný smútok, ktorý rigorózne dodržiavala, začala sa parádiť. Dobre vyzerala. Už vdova. Anna neverila, že ju pútalo k jej mužovi nejaké silné puto. Áno, bola tam nutnosť dodržiavať isté pravidlá. Veď čo by ľudia povedali? Ohovorili by ju a to sa nesmelo stať. Ingrid ju pozvala stráviť niekoľko dní v dome Ingridinho svokra. Ingrid tam bola s deťmi a ponúkala sa, že spraví pre matku program. Proste ju potrebovali vytrhnúť z toho stereotypy a zacykleného podozrievavého života. Reakcia na pozvanie bola prudká a jednoznačne odmietavá.
„Ako si to predstavujete? Pod jednou strechou s mužom – vdovcom! Všetci by ma ohovorili, že som sa tam šla kurviť!“
Och, tak to bola silná káva pre obe. O sexuálnom živote svojej matky nič nevedeli. Nepoznali jej túžby a nádeje – ak vôbec nejaké boli. Niečo tam bolo. Niečo potláčané. Niečo považované za špinavé a predsa asi nie celkom zatlačené do zabudnutia. Sestrám pripadala matkina predstava úplne absurdná. Prečo by mala púha prítomnosť pod jednou strechou viesť týchto dvoch ovdovených automaticky do postele? Napriek tragike tohto myslenia sa na tom aj zabavili. Predstava ich matky a Ingridinho svokra bola taká nepredstaviteľná, že bola až smiešna. Veď je to starý nechutný páprda, špinavý a egoistický. To čo jej prišlo na rozum? Na rozum? Ten už vlastne stratila.
Keď situácia bolo čoraz viac neznesiteľná, Anna sa rozhodla navštíviť matkinho zamestnávateľa. Chcela vedieť pravdu o tých neprávostiach, zlobe, výsmechu, o ktorých matka v kuse hovorila a ktoré ju rozčuľovali až do nepríčetnosti. Pripadala si hrozne neistá a ani netušila, ako začne. Nemusela sa obávať. Prijala ju matkina vedúca a hneď prešla k veci. Anna počúvala a znova vnútorným zrakom videla matku, ako si presadá niekoľkokrát v autobuse pri cestovaní do prace a z práce. Videla ju, ako častovala náhodných spolucestujúcich nenávistnými a podozrievavými pohľadmi. Videla ju, ako sa buď s nikým v práci nerozpráva alebo keď áno, tak je to osočovanie a nadávanie.
„Nevieme si s ňou dať rady.“, vyhlásila vedúca. „Treba ju odviesť do nemocnice na liečenie, ale to musíte zariadiť vy ako najbližšia rodina.“
„Bože, ale ako.“, prebleslo Anne hlavou. Bola zahanbená za matku. Bola nahnevaná na matku. Prečo práve ona? Prečo? Prečo? Neistá vo svojom vlastnom živote bola postavená pred skúšku o ktorú ani trochu nestála.
„Viete, cestujem tým istým autobusom. Nielen v práci je taká. Vídavam ju, aká je nepokojná, akoby niečo počúvala a potom.... A tie pohľady! Na každého zazerá. “
Anna si vedela živo matku predstaviť. Nebolo to vôbec ťažké. Často ju v poslednom čase videla v zvláštnom postoji očakávania, načúvania čomusi, komusi. Svoje konanie podriaďovala nevidenému veliteľovi. Možno ho aj vo svojich predstavách videla. Ktovie? Jej nerozhodnosť bola do oči bijúca. Nerozumná. Nelogická.
Kríza vrcholila a neostávalo nič iné, ako podniknúť kroky. Aj násilné. Prosby nepomáhali. Anna ju prosila, žiadala, nariaďovala. Musí ísť navštíviť svoju psychiatričku. Veď o nič nejde. To, čo nasledovalo bolo zničujúce.
„Mne nič nie je! Ty si choď do blázinca! Všetci ste sa spikli proti mne! Vypadni!!!“
S diabolskou radosťou ponižovala dcéru. Vysmievala sa jej: „Ty si myslíš, že si neviem ako múdra, lebo si vyštudovala školu? Čo sa vyvyšuješ! Si blázon. Viem veľmi dobre o čo ti ide! Si s nimi spolčená!“
„O čo? S kým? O kom to stále hovoríš?“
„Ty vieš! Čo sa robíš. Tváriš sa ako neviniatko a pritom...“
Keď sťažnosti z práce gradovali, keď matka napádala každého, keď v každom nevinnom náhodnom pohľade videla útočníkov, keď už nebola viac matkou, ale cudzím tvorom, až vtedy sa Anna rozhodla konečne konať. Zobrala všetky svoje sily a šla do toho. Dala by všetko, keby nemusela. Nemala však na výber.
Spôsob, akým vtedy dostala matku do nemocnice ju potom mátal celé roky. Ten pocit viny a bezmocnosti živil rastúci chlad, strach i nenávisť.
Po dohode s lekárkou a matkiným zamestnávateľom sa raz jedného krásneho rána na začiatku leta vybrala trestná výprava po matku do práce. Za asistencie polície. Matka sedela za pracovným stolom. Pred sebou mala kopec textilných dielov a tvárila sa, že Annu nevidí. Iba blesky z jej očí prezrádzali, že sa cíti zahnaná do kúta. Tak mala predsa len pravdu o nepriateľskom komplote.
Nebolo treba násilia. Matka mala vždy až nezdravý rešpekt pred autoritami. Po prehováraní vedúcej sa náhle zdvihla a šla s nimi. Obeť! Obeť, ktorú dostali. Presne podľa scenára. Veď to čakala. Veď svet je plný zloby a nespravodlivosti.
Anna tam stála od začiatku nemá. Svedok poníženia. Ponížený svedok.
„Ničí ma tá žena, ktorá si vraví moja matka! Schováva sa v svojom temnom svete a strháva ma tam tiež. Nenávidím ju! Ako je možné, že sa všetko pokazilo? Čo sa stalo?“ – Anne víria v hlave nezodpovedané otázky.
Jej matka je ako telo bez duše. Prázdna schránka bez vlastnej vôle. Ovládaná niečím, čo je mimo pochopenia. Neuchopiteľné, temné. A keď otvorí ústa a začne rozprávať tak akosi neurčito. V náznakoch, akoby Anna mala vedieť. Vtedy Anna vie, že matka je niekde inde. Vtedy má chuť s ňou riadne zatriasť a zobudiť ju. Avšak tie svety sú tak prepojené. Matka nechápe jej hnev. Veď všetko je predsa jasné.
Dnes Anna zúri, ale boli časy, keď sedávala na svoje posteli schúlená do klbka a objímajúc si kolená ticho plakala, kým jej matka behala po obývačke a vadila sa s neviditeľnými ľuďmi. Podráždený hlas. Zúrivosť. Oplzlé nadávky. Vyhrážky. Slová nedávali zmysel.
Šialenosť v čistej podobe. Zrazu postavená pred krutú realitu, nevedela, ako zvládnuť toto zviera. Zviera? Pane bože, veď je to jej matka. Prečo práve ona? Ubližovalo jej to. Zraňovalo hlboko v srdci. Začal v nej klíčiť cit, ktorý ju miatol a ešte viac zraňoval. Nenávisť, odcudzenie. Tá žena v obývačke nebola jej matka. Bola to cudzia žena, chladná, bez citu. Ale predsa ... Potláčala tento cit a bolo to ešte horšie.
Bola to prvá recidíva. Prišla presne po roku. Postupne, nenápadne. Anna mala pocit, že sa jej rúca svet. Bola na to sama. Sestry mali vlastné rodiny. Bývala s matkou sama a práve zažívala úplnú bezmocnosť. Napokon sa rozhodla zasiahnuť. Apelovala na matku. Snažila sa ju presvedčiť, už po koľký krát, že by bolo dobré navštíviť lekára.
„Určite ti pomôže. Aspoň sa poradíme.“
„Vypadni! Choď si do blázninca sama. Viem, že si s nimi spolčená.“, nenávisť jej sršala z očí.
„S kým?“
„Čo sa robíš? Ja viem svoje. Robíš sa múdra, ale ja viem veľmi dobre, o čo ti ide. Vypadni!“
„Nikto tu nie je. Len ty a ja.“
Pohľad plný zloby Annu uzemnil. Pohľad prázdny, desivý. Anna sa triasla potláčanou zlobou. Videla, že to nemá zmysel. Toto je jej matka? Z tých zlých očí sa na ňu škerí nezmyselné obvinenie. Nechala matku vykrikovať a znova sa schúlila do svojej postele. Bezmocná.
Ani si nepamätá, čo nasledovalo. Už nebolo takmer dňa, aby matka nevybuchla šialenými nezmyslami. Vo všetkom videla spiknutie. Kolegyne v práci závidiace a kradnúce jej robotu. Ohováranie. Náhodný nezúčastnený pohľad okoloidúceho považovala za osobný útok. Samostatnou kapitolou boli muži. Nenávidení. Vyzeralo to, že len púha ich prítomnosť v nej vyvolávala tie najhoršie podozrievania. Annu to miatlo. Jej matka mala päťdesiat jedna rokov. Keď odložila povinný smútok, ktorý rigorózne dodržiavala, začala sa parádiť. Dobre vyzerala. Už vdova. Anna neverila, že ju pútalo k jej mužovi nejaké silné puto. Áno, bola tam nutnosť dodržiavať isté pravidlá. Veď čo by ľudia povedali? Ohovorili by ju a to sa nesmelo stať. Ingrid ju pozvala stráviť niekoľko dní v dome Ingridinho svokra. Ingrid tam bola s deťmi a ponúkala sa, že spraví pre matku program. Proste ju potrebovali vytrhnúť z toho stereotypy a zacykleného podozrievavého života. Reakcia na pozvanie bola prudká a jednoznačne odmietavá.
„Ako si to predstavujete? Pod jednou strechou s mužom – vdovcom! Všetci by ma ohovorili, že som sa tam šla kurviť!“
Och, tak to bola silná káva pre obe. O sexuálnom živote svojej matky nič nevedeli. Nepoznali jej túžby a nádeje – ak vôbec nejaké boli. Niečo tam bolo. Niečo potláčané. Niečo považované za špinavé a predsa asi nie celkom zatlačené do zabudnutia. Sestrám pripadala matkina predstava úplne absurdná. Prečo by mala púha prítomnosť pod jednou strechou viesť týchto dvoch ovdovených automaticky do postele? Napriek tragike tohto myslenia sa na tom aj zabavili. Predstava ich matky a Ingridinho svokra bola taká nepredstaviteľná, že bola až smiešna. Veď je to starý nechutný páprda, špinavý a egoistický. To čo jej prišlo na rozum? Na rozum? Ten už vlastne stratila.
Keď situácia bolo čoraz viac neznesiteľná, Anna sa rozhodla navštíviť matkinho zamestnávateľa. Chcela vedieť pravdu o tých neprávostiach, zlobe, výsmechu, o ktorých matka v kuse hovorila a ktoré ju rozčuľovali až do nepríčetnosti. Pripadala si hrozne neistá a ani netušila, ako začne. Nemusela sa obávať. Prijala ju matkina vedúca a hneď prešla k veci. Anna počúvala a znova vnútorným zrakom videla matku, ako si presadá niekoľkokrát v autobuse pri cestovaní do prace a z práce. Videla ju, ako častovala náhodných spolucestujúcich nenávistnými a podozrievavými pohľadmi. Videla ju, ako sa buď s nikým v práci nerozpráva alebo keď áno, tak je to osočovanie a nadávanie.
„Nevieme si s ňou dať rady.“, vyhlásila vedúca. „Treba ju odviesť do nemocnice na liečenie, ale to musíte zariadiť vy ako najbližšia rodina.“
„Bože, ale ako.“, prebleslo Anne hlavou. Bola zahanbená za matku. Bola nahnevaná na matku. Prečo práve ona? Prečo? Prečo? Neistá vo svojom vlastnom živote bola postavená pred skúšku o ktorú ani trochu nestála.
„Viete, cestujem tým istým autobusom. Nielen v práci je taká. Vídavam ju, aká je nepokojná, akoby niečo počúvala a potom.... A tie pohľady! Na každého zazerá. “
Anna si vedela živo matku predstaviť. Nebolo to vôbec ťažké. Často ju v poslednom čase videla v zvláštnom postoji očakávania, načúvania čomusi, komusi. Svoje konanie podriaďovala nevidenému veliteľovi. Možno ho aj vo svojich predstavách videla. Ktovie? Jej nerozhodnosť bola do oči bijúca. Nerozumná. Nelogická.
Kríza vrcholila a neostávalo nič iné, ako podniknúť kroky. Aj násilné. Prosby nepomáhali. Anna ju prosila, žiadala, nariaďovala. Musí ísť navštíviť svoju psychiatričku. Veď o nič nejde. To, čo nasledovalo bolo zničujúce.
„Mne nič nie je! Ty si choď do blázinca! Všetci ste sa spikli proti mne! Vypadni!!!“
S diabolskou radosťou ponižovala dcéru. Vysmievala sa jej: „Ty si myslíš, že si neviem ako múdra, lebo si vyštudovala školu? Čo sa vyvyšuješ! Si blázon. Viem veľmi dobre o čo ti ide! Si s nimi spolčená!“
„O čo? S kým? O kom to stále hovoríš?“
„Ty vieš! Čo sa robíš. Tváriš sa ako neviniatko a pritom...“
Keď sťažnosti z práce gradovali, keď matka napádala každého, keď v každom nevinnom náhodnom pohľade videla útočníkov, keď už nebola viac matkou, ale cudzím tvorom, až vtedy sa Anna rozhodla konečne konať. Zobrala všetky svoje sily a šla do toho. Dala by všetko, keby nemusela. Nemala však na výber.
Spôsob, akým vtedy dostala matku do nemocnice ju potom mátal celé roky. Ten pocit viny a bezmocnosti živil rastúci chlad, strach i nenávisť.
Po dohode s lekárkou a matkiným zamestnávateľom sa raz jedného krásneho rána na začiatku leta vybrala trestná výprava po matku do práce. Za asistencie polície. Matka sedela za pracovným stolom. Pred sebou mala kopec textilných dielov a tvárila sa, že Annu nevidí. Iba blesky z jej očí prezrádzali, že sa cíti zahnaná do kúta. Tak mala predsa len pravdu o nepriateľskom komplote.
Nebolo treba násilia. Matka mala vždy až nezdravý rešpekt pred autoritami. Po prehováraní vedúcej sa náhle zdvihla a šla s nimi. Obeť! Obeť, ktorú dostali. Presne podľa scenára. Veď to čakala. Veď svet je plný zloby a nespravodlivosti.
Anna tam stála od začiatku nemá. Svedok poníženia. Ponížený svedok.