3. Komplot

Anna dnes znova vybuchla. V tieto dni je to až pričasto.

„Ničí ma tá žena, ktorá si vraví moja matka! Schováva sa v svojom temnom svete a strháva ma tam tiež. Nenávidím ju! Ako je možné, že sa všetko pokazilo? Čo sa stalo?“ – Anne víria v hlave nezodpovedané otázky.

Jej matka je ako telo bez duše. Prázdna schránka bez vlastnej vôle. Ovládaná niečím, čo je mimo pochopenia. Neuchopiteľné, temné. A keď otvorí ústa a začne rozprávať tak akosi neurčito. V náznakoch, akoby Anna mala vedieť. Vtedy Anna vie, že matka je niekde inde. Vtedy má chuť s ňou riadne zatriasť a zobudiť ju. Avšak tie svety sú tak prepojené. Matka nechápe jej hnev. Veď všetko je predsa jasné.

Dnes Anna zúri, ale boli časy, keď sedávala na svoje posteli schúlená do klbka a objímajúc si kolená ticho plakala, kým jej matka behala po obývačke a vadila sa s neviditeľnými ľuďmi. Podráždený hlas. Zúrivosť. Oplzlé nadávky. Vyhrážky. Slová nedávali zmysel.

Šialenosť v čistej podobe. Zrazu postavená pred krutú realitu, nevedela, ako zvládnuť toto zviera. Zviera? Pane bože, veď je to jej matka. Prečo práve ona? Ubližovalo jej to. Zraňovalo hlboko v srdci. Začal v nej klíčiť cit, ktorý ju miatol a ešte viac zraňoval. Nenávisť, odcudzenie. Tá žena v obývačke nebola jej matka. Bola to cudzia žena, chladná, bez citu. Ale predsa ... Potláčala tento cit a bolo to ešte horšie.

Bola to prvá recidíva. Prišla presne po roku. Postupne, nenápadne. Anna mala pocit, že sa jej rúca svet. Bola na to sama. Sestry mali vlastné rodiny. Bývala s matkou sama a práve zažívala úplnú bezmocnosť. Napokon sa rozhodla zasiahnuť. Apelovala na matku. Snažila sa ju presvedčiť, už po koľký krát, že by bolo dobré navštíviť lekára.

„Určite ti pomôže. Aspoň sa poradíme.“

„Vypadni! Choď si do blázninca sama. Viem, že si s nimi spolčená.“, nenávisť jej sršala z očí.

„S kým?“

„Čo sa robíš? Ja viem svoje. Robíš sa múdra, ale ja viem veľmi dobre, o čo ti ide. Vypadni!“

„Nikto tu nie je. Len ty a ja.“

Pohľad plný zloby Annu uzemnil. Pohľad prázdny, desivý. Anna sa triasla potláčanou zlobou. Videla, že to nemá zmysel. Toto je jej matka? Z tých zlých očí sa na ňu škerí nezmyselné obvinenie. Nechala matku vykrikovať a znova sa schúlila do svojej postele. Bezmocná.

Ani si nepamätá, čo nasledovalo. Už nebolo takmer dňa, aby matka nevybuchla šialenými nezmyslami. Vo všetkom videla spiknutie. Kolegyne v práci závidiace a kradnúce jej robotu. Ohováranie. Náhodný nezúčastnený pohľad okoloidúceho považovala za osobný útok. Samostatnou kapitolou boli muži. Nenávidení. Vyzeralo to, že len púha ich prítomnosť v nej vyvolávala tie najhoršie podozrievania. Annu to miatlo. Jej matka mala päťdesiat jedna rokov. Keď odložila povinný smútok, ktorý rigorózne dodržiavala, začala sa parádiť. Dobre vyzerala. Už vdova. Anna neverila, že ju pútalo k jej mužovi nejaké silné puto. Áno, bola tam nutnosť dodržiavať isté pravidlá. Veď čo by ľudia povedali? Ohovorili by ju a to sa nesmelo stať. Ingrid ju pozvala stráviť niekoľko dní v dome Ingridinho svokra. Ingrid tam bola s deťmi a ponúkala sa, že spraví pre matku program. Proste ju potrebovali vytrhnúť z toho stereotypy a zacykleného podozrievavého života. Reakcia na pozvanie bola prudká a jednoznačne odmietavá.

„Ako si to predstavujete? Pod jednou strechou s mužom – vdovcom! Všetci by ma ohovorili, že som sa tam šla kurviť!“

Och, tak to bola silná káva pre obe. O sexuálnom živote svojej matky nič nevedeli. Nepoznali jej túžby a nádeje – ak vôbec nejaké boli. Niečo tam bolo. Niečo potláčané. Niečo považované za špinavé a predsa asi nie celkom zatlačené do zabudnutia. Sestrám pripadala matkina predstava úplne absurdná. Prečo by mala púha prítomnosť pod jednou strechou viesť týchto dvoch ovdovených automaticky do postele? Napriek tragike tohto myslenia sa na tom aj zabavili. Predstava ich matky a Ingridinho svokra bola taká nepredstaviteľná, že bola až smiešna. Veď je to starý nechutný páprda, špinavý a egoistický. To čo jej prišlo na rozum? Na rozum? Ten už vlastne stratila.

Keď situácia bolo čoraz viac neznesiteľná, Anna sa rozhodla navštíviť matkinho zamestnávateľa. Chcela vedieť pravdu o tých neprávostiach, zlobe, výsmechu, o ktorých matka v kuse hovorila a ktoré ju rozčuľovali až do nepríčetnosti. Pripadala si hrozne neistá a ani netušila, ako začne. Nemusela sa obávať. Prijala ju matkina vedúca a hneď prešla k veci. Anna počúvala a znova vnútorným zrakom videla matku, ako si presadá niekoľkokrát v autobuse pri cestovaní do prace a z práce. Videla ju, ako častovala náhodných spolucestujúcich nenávistnými a podozrievavými pohľadmi. Videla ju, ako sa buď s nikým v práci nerozpráva alebo keď áno, tak je to osočovanie a nadávanie.

„Nevieme si s ňou dať rady.“, vyhlásila vedúca. „Treba ju odviesť do nemocnice na liečenie, ale to musíte zariadiť vy ako najbližšia rodina.“

„Bože, ale ako.“, prebleslo Anne hlavou. Bola zahanbená za matku. Bola nahnevaná na matku. Prečo práve ona? Prečo? Prečo? Neistá vo svojom vlastnom živote bola postavená pred skúšku o ktorú ani trochu nestála.

„Viete, cestujem tým istým autobusom. Nielen v práci je taká. Vídavam ju, aká je nepokojná, akoby niečo počúvala a potom.... A tie pohľady! Na každého zazerá. “

Anna si vedela živo matku predstaviť. Nebolo to vôbec ťažké. Často ju v poslednom čase videla v zvláštnom postoji očakávania, načúvania čomusi, komusi. Svoje konanie podriaďovala nevidenému veliteľovi. Možno ho aj vo svojich predstavách videla. Ktovie? Jej nerozhodnosť bola do oči bijúca. Nerozumná. Nelogická.

Kríza vrcholila a neostávalo nič iné, ako podniknúť kroky. Aj násilné. Prosby nepomáhali. Anna ju prosila, žiadala, nariaďovala. Musí ísť navštíviť svoju psychiatričku. Veď o nič nejde. To, čo nasledovalo bolo zničujúce.

„Mne nič nie je! Ty si choď do blázinca! Všetci ste sa spikli proti mne! Vypadni!!!“

S diabolskou radosťou ponižovala dcéru. Vysmievala sa jej: „Ty si myslíš, že si neviem ako múdra, lebo si vyštudovala školu? Čo sa vyvyšuješ! Si blázon. Viem veľmi dobre o čo ti ide! Si s nimi spolčená!“

„O čo? S kým? O kom to stále hovoríš?“

„Ty vieš! Čo sa robíš. Tváriš sa ako neviniatko a pritom...“

Keď sťažnosti z práce gradovali, keď matka napádala každého, keď v každom nevinnom náhodnom pohľade videla útočníkov, keď už nebola viac matkou, ale cudzím tvorom, až vtedy sa Anna rozhodla konečne konať. Zobrala všetky svoje sily a šla do toho. Dala by všetko, keby nemusela. Nemala však na výber.

Spôsob, akým vtedy dostala matku do nemocnice ju potom mátal celé roky. Ten pocit viny a bezmocnosti živil rastúci chlad, strach i nenávisť.

Po dohode s lekárkou a matkiným zamestnávateľom sa raz jedného krásneho rána na začiatku leta vybrala trestná výprava po matku do práce. Za asistencie polície. Matka sedela za pracovným stolom. Pred sebou mala kopec textilných dielov a tvárila sa, že Annu nevidí. Iba blesky z jej očí prezrádzali, že sa cíti zahnaná do kúta. Tak mala predsa len pravdu o nepriateľskom komplote.

Nebolo treba násilia. Matka mala vždy až nezdravý rešpekt pred autoritami. Po prehováraní vedúcej sa náhle zdvihla a šla s nimi. Obeť! Obeť, ktorú dostali. Presne podľa scenára. Veď to čakala. Veď svet je plný zloby a nespravodlivosti.

Anna tam stála od začiatku nemá. Svedok poníženia. Ponížený svedok.

2. Päťdesiatkorunáčka

Matka stála bezradne v kuchyni. V ruke žmolila päťdesiatkorunáčkovú bankovku. Anna a jej sestry nechápali jej rozrušenie až zlosť.

„Ja nemôžem ísť do obchodu. Nesmiem platiť touto bankovkou.“, znova zopakovala matka.

Sestry sa na seba pozreli, ale nevraveli nič. Tak dnes je to päťdesiatkorunová bankovka. Včera bola iná. Stále dokola. Nechápali ju a hnevali sa. Prečo by nemohla platiť práve týmto peniazom?

„Nie, nesmiem!“

Otec začal matke nadávať, že je šibnutá. Je cítiť, že ho správanie jeho ženy rozčuľuje. On nepotrebuje bláznivú ženu.

„Veď je to bankovka ako každá iná. Čo sa ti na nej nepáči! Zase si vymýšľaš!“

Odpoveďou je znova podráždená lamentácia nad nenáležitosťou inkriminovanej bankovky: „Ty tomu nerozumieš. Viem o čo ti ide. Aj ty si do toho zamiešaný?“

Nepochopiteľné osočenie ženie otca do vývrtky. Je frustrovaný. Anna to ale nevníma. Zazlieva mu, že nič nerobí. Jediné riešenie, ktorého je schopný, je riešenie hľadané na dne pohárika. Riešenie pre neho samého. Stratiť sa z reality. Jeho žena, ich matka, potrebuje pomoc. Kto jej ju má dať? On strká hlavu do piesku. Namiesto činov sa určite znova naslope.

Sestry vedia, že dnes príde, ak vôbec príde, ožratý a opilecký sentiment sa bude z neho liať prúdom. Bude im znova, ako už mnohokrát, ožratým hlasom a s krokodílími slzami tvrdiť, ako ich ľúbi. Anna nestála o opileckú lásku. V takýchto chvíľach otca z duše nenávidela.

Dada, najmladšia sestra, prerušila trápnu scénu a odišla nakúpiť. Tradične bochník chleba, maslo a mlieko. Ani sa nemusela pýtať. Zmätená a už nahnevaná matka stále rieši otázku nevhodnej bankovky na dnešné nakupovanie. Otec to ďalej neznesie a oborí sa na ňu: „Kde je večera! Toto! Toto má byť večera? Zas to isté. To nevieš nič iné uvariť?“, kričí a na záver ju počastuje vulgárnou nadávkou. Hádka sa len teraz rozbieha.

Sestry sa pracú z kuchyne. Ich rodičia sa hádajú až pričasto. Málo peňazí, prechlastané výplaty. Zničený život. Keď sa mu nepáči, nech ide inde. „Ty kurevník. Čo nejdeš k tej kurve vyškerenej, čo si s ňou laškoval na záhrade!“

Ostré slová preskakujú ako meče medzi otcom a matkou. Ľúbili sa niekedy? O čom je ich vzťah teraz? Závoz. Anna a jej sestry už viackrát nahovárali matku, aby sa rozviedla. Radšej život bez neho, ako večné urážky a ožranecké scény. Ich návrhy padali na neúrodnú pôdu. Bolo to zúfalstvo a hnev detí, ktoré už niečo vedeli o živote, ale aj tak stále málo.

Už sú dospelé. Do vienka však dostali strašne málo. Vrecko zákazov a obmedzení bez vysvetlenia. Zákaz veriť na kamarátstvo. Zákaz veriť mužom. Zákaz veriť všetkým. Obraz nepriateľského sveta plného zloby a nástrah. Bezútešný obraz sveta bez lásky. Snažili sa inštinktívne vymaniť z okov bigotnej výchovy plnej zákazov, nevypovedaných vecí. Hovorili si, že ony nebudú žiť tak ako ich rodičia. Každá si niesla do života výraznú stopu, bremeno. Ešte nevedeli, ako s ním naložiť. Zrazu sú dospelé a ešte len spoznávajú, že svet je aj iný. Sú zmätené. Každá svojim spôsobom. Pokrivený obraz sveta im zväzuje ruky, rozum a hlavne city. Pre Annu to znamená aj vystrčenie hlávky zo snového sveta. Jej bezpečného sveta, kde je hrdinkou a poriadok vecí ide tak, ako si ona naprojektuje. Celé hodiny dokázala snívať s otvorenými očami. Svet, ten reálny, jej zatiaľ unikal medzi prstami.

Pred šialenstvom matky sa však nedá schovať ani do tohto bezpečného zákutia. Všetci vidia, že matka blázni. Zmenila sa pozvoľne, nenáhlivo. Čoraz častejšie prichádzala z práce nahnevaná. Nadávala na kolegyne. Sťažovala sa, že jej berú prácu, dávajú jej najhoršiu prácu, osočujú ju. Ženský kolektív – semenište zrady a nenávisti. Potom si uvedomovali, že sem tam pribúdajú poznámky, výkriky akosi nezapadajúce do kontextu. Čudné reči bez zmyslu. Čudné zákazy od niekoho. Nikde nepodala vysvetlenie, len sa na naliehanie ohradila? „Čo sa pýtate. Vy veľmi dobre viete!“

„S touto päťdesiatkorunáčkou nemôžem ísť nakupovať. Nesmiem!“

Neznalé sveta, postavené pred problém, ktorý nevedeli riešiť. Problém, ktorému nerozumeli a ľakal ich. Bol tu však otec. Bol taký ako bol, ale predsa otec. Čakali, že svojej žene, matke jeho detí, nejakým spôsobom pomôže. Ako? Nejako. Napríklad, že ju vezme k lekárovi. Vedeli, že toto ona odmieta, ale veď... Veď sú predsa manželia. Prežili spolu roky. Mali by si pomáhať v dobrom i zlom. Tak ako píšu v romantických románoch.

Hádka rodičov sa vystupňovala a nakoniec sa otec zodvihol a s tresknutí dverí odišiel z bytu. Vo vzduchu doznievalo: „Bláznivá ženská!“

Dada vyhlásila, že ide ku kamarátke a aj tam prespí. Anna to cíti ako zradu. Dada, najmladšia zo sestier, mala výsadu menej prísnej výchovy. Od malička si užívala výsady otcovho roztomilého blonďavého a kučeravého anjelika. Zriedkavé okamihy prejavenej lásky. To čo si Anna nemohla dovoliť ani v osemnástich rokoch bolo dovolené Dade už v pätnástich. Anna na sestru žiarlila a tiež jej závidela, že v rodine kamarátky si našla azyl a domov, ktorý doma nezažívala. Aj teraz ich nechala samé. Netúžila si užívať prejavy opileckej lásky.

Anna a jej druhá sestra Irena vedeli, že tej sa im ešte v noci ujde toľko, že by ju mohli rozdávať. Kto by však o to stál? Opilecké bľabotanie. Krokodílie slzy. Keď sa zatvárali do izby, počuli ako matka rieši svojich päťdesiat korún a háda sa s niekým v kuchyni.

1. Odpúšťam ti

Venované mojej matke.

Anna sa pomaly zobúdzala. Cítila sa unavená. Mala nepokojnú noc. Večer sa cítila pod psa a to paradoxne po celkom príjemne strávenom dni. Cez deň sa učila zvládať konfliktných ľudí na kurze, na ktorý ju vyslal zamestnávateľ a večer relaxovala vo forme tanca. Napriek tomu sa cítila vyprahnuto.

Do snov sa jej začali vnucovať zvuky. Dôverné zvuky. Matka šla na záchod a potom do kúpeľne umyť si ruky. Chvála bohu, že ju to napadlo. Nebol to úplne samozrejmý úkon. Anna neznášala, keď matka až príliš často vraj zabudla. Predstava matky berúcej do tých špinavých rúk chlieb ju vytáčala do biela. V tomto smere bola nekompromisná. Vychovávala svoju vlastnú matku základným hygienickým návykom. Úplne strelené. Bol to ťažký proces a aj tak je výsledok vcelku pochybný.

Anna očakávala, že matka zatvorí za sebou dvere do svojej izby a bezmyšlienkovito ju vytesnila z mysle. Zvuky však neustávali. Práve naopak. Matka sa vrátila do kúpeľne a stále tam čosi robila s vodou. Prala? Áno, prala. V sobotu o siedmej ráno!

Anna počula s narastajúcim hnevom, že matka nastavuje práčku. V tichu sú to vysoké cvakavé zvuky a ako nože sa jej vnárajú do mozgu. Hádam už skončí, pomyslela si. Fatálne sa zmýlila. Matka začala niečo veľmi intenzívne plákať v umývadle. Voda špliechala hlasnejšie a hlasnejšie. Annu zaplavila vlna horúčavy. Stres!

"Čo robila celý týždeň! Čumela do steny a čakala na sobotu! ROBÍ MI TO NASCHVÁL", - kričalo celé jej vnútro.

Premietala si, že ju vlastne každé pracovné ráno musela budiť, aby jej mohla dať lieky a inzulín. Vždy, keď sa ponáhľala do práce, matka vyspávala. A teraz...! Nie je to len táto sobota. Trvá to dlho. Príliš dlho. Príliš dlho, aby Anna prešla mlčaním a s nadhľadom tento matkin naschvál. Ničí ju to. Cíti to. Niekedy ju chytá amok a so zdesením zisťuje, že keby sa vnútorne neudržala, tak by matku aj fyzicky napadla. V takej chvíli démon v nej našepkáva: "Udri!" Riadna facka. Uvoľňujúca - pre Annu. Boli chvíle, keď v amoku rozbíjala taniere a päsťou búšila do steny. Inak by matku asi zabila.

Znovu upadla do spánku, keď ju ako elektrický prúd zasiahol zvuk ďalšieho intenzívneho plákania. Bez rozmýšľania vyletela z postele ako strela. Kričala. Ani nevie presne čo. Výčitky. Matka hundre, že už končí a ľahostajne pokračuje vo svojej činnosti nahnutá nad umývadlom. Je to ako olej priliaty do horiacej lampy. Pomaly sa odšuchce do svoje izby a nezúčastnene tam niečo robí na stole. Otočená chrbtom k Anne si berie lieky. Anna to vníma ako ostentatívnu prezentáciu matkinho názoru, že už mala dávno vstať a starať sa o ňu.

Berie si lieky a tvári sa, že Annu nepočuje. Pre Annu je to ale v tomto momente ďalšia elektrická rana.

"ZRAZU SI TIE LIEKY VIE ZOBRAŤ AJ SAMA! PRÁVE TERAZ! ČO SI TU DOKAZUJE!!!", - zúri Anna v duchu. Niečo ju zbrzdí, aby tieto slová nevyštekla nahlas. Namiesto toho na matku zvrieskla: "Otoč sa ku mne, keď s tebou hovorím!"

Ľahostajný chrbát sa len mierne natočí. "Čo je?", matka otrávene reaguje. Ako človek, ktorého vyrušujú z jeho obľúbenej činnosti. Naveľa sa predsa len otočí.

"To musíš prať akurát teraz! Čo si robila včera, predvčerom, celý týždeň? Musíš prať práve teraz! Hneď ráno! Už som ti hovorila x krát, že v sobotu a v nedeľu ma nemáš budiť! Chodím do práce a som unavená! Tebe to zjavne nevadí! A robíš to NASCHVÁL!!!", Anna zvyšuje intenzitu hlasu a je jej jedno, že zobudí celý panelák a čo si o nej budú myslieť susedia.

Matka ľahostajne pokrčí ramenami a z úst jej vyjde nevýrazné: "No." Priam si koleduje o ... o facku!

Nie, facka nepadne. Namiesto facky Anna vystrelí prázdnu vyhrážku: "Si KRAVA!!! Jedna protivná ženská. Ak to urobíš nabudúce, tak ti takú strelím, že ti stena dá druhú!"

Nemenný výraz tváre. Ľahostajnosť. Anna má pocit, že tá osoba v koži jej matky ju ani nepočúva. Annin amok ide do prázdna. Drásajúca zúrivosť. Hrach na stenu. Znova pokrčenie ramien a prázdne "No." ... akoby si myslela, že veď ja viem svoje a no a čo.

Anna zrúkne nepríčetne ešte raz, že je krava sprostá a s treskotom zabuchuje dvere. Je vrcholne rozčúlená. Tichý hlások v nej len jemne pripomína, že si škodí sama sebe. "Nadýchni sa. Uvoľni sa. Pozri, aj tie tvoje miláčiky sú zľaknuté a pre istotu sa schovali do úkrytov."

Anna sa zrazu zahanbila. Prešla do mačacej izby a otvorila balkón a vnímala chladivý vzduch skorého rána. Mačičky na ňu pozerali veľkými očami v ktorých sa zračí ani nie strach, ale skôr napäté očakávanie. "Čo urobíš?" Nahla sa k najbližšej a poškrabkala ju za uškom. Mačičky neutekajú, ale sú v strehu. Už koľkýkrát! "Poznajú ma? Cítia so mnou?", vzdychla si. Je zdrvená, že znovu nezvládla svoj hnev.

Po chvíli sa pobrala na záchod a do kúpeľne. Na šnúre visí prádlo. PRÁDLO?! Jedna, JEDNA, podprsenka! Toto tu prala celú hodinu? TOTO!!!

S ublíženou zúrivosťou trieska dvermi a vykrikujúc v novom záchvate zúrivosti, že jej matka je totálny ignorat, letí do svoje izby. Zachumlala sa do paplóna a zrazu jej telo zachvátil usedavý plač. Plakala nevnímajúc čas. Nahlas. Zúfalý a bezmocný plač. Vzlyky smerujú do vankúša, ktorý zmáčali potoky sĺz.

Keď plač ustal, snažila sa na nič nemyslieť. Spať. Zadriemať. Túžba uniknúť do nevedomia sa jej rozlievala po tele. Zrazu sa ozvaly kroky, otvorili sa dvere a znova zvuk vody. Zvrieskla priamo z postele: "Nepúšťaj tú vodu!"

Nič. Žiadna reakcia. Matka zase čosi robí v kúpeľni. Toto je vrchol! Anna vyletela znova z postele. "Zmizni do svojej izby a nevylez z nej kým nevstanem!", zavelila, keď si odbila to známe "Robíš mi to naschváľ!"

Ešte vyštekla na matku, nech si aj zatvorí dvere do izby a dodala: "A ani nedýchaj!"

Po návrate do postele je jasné, že spánok sa už nevráti. Prešla do mačacej izby a zobral do rúk poznámkový blok. Je to jej taký denníček. Bútľavá vŕba. Píše si doň svoje pocity, sny, nápady, úvahy - proste všeličo. Aj teraz je taký čas na spoveď. Anna sa usalašila v polosede vo svoje posteli a roztraseným písmom sa začala zverovať svojej bútľavej vŕbe.

Po chvíli prišla k posteli Maličká. Uprela na Annu svoje chápajúce oči. "Viem, že si sa už trochu ukľudnila. Čo keby si ma pustila k sebe? Môžeš ma hladkať? Mám to rada a ty sa pri tom vždy usmievaš."

Anna sa usmiala na Maličkú a naznačila jej rukou, nech si k nej vyskočí. Hnev odchádza. Maličká spokojne leží Anne na hrudi. Uvoľnene natiahnutá napína pazúriky predných labiek v náznaku mliečneho kroku. Anna cíti súzvuk. Jej vlastné telo sa synchronizuje s pokojným dýchaním uvoľnenej mačičky. Do izby postupne prichádzajú aj ostatné miláčiky a ukladajú sa na svoje obľúbené miestečka. Dostavuje sa kľud a úsmev so slzami pochopenia.

Anna pomaly upadá do driemot a predtým, ako sa úplne ponorí do spánku sa jej v hlave zrodila myšlienka. Vyrozprávať veľmi osobný príbeh. Príbeh života s paranoidným schizofrenikom.